Blog o mentálnej príprave športovcov

2. BUDUJEME PEVNÉ ZÁKLADY
14.10.2022

2. BUDUJEME PEVNÉ ZÁKLADY

V prvom článku sme si popísali vlastnosti, ktoré by podľa trénerov mal mať úspešný hráč, športovec. Ale ako sa k nim „dopracovať“. Pýtate sa to aj vy? Tak sa na to teda poďme pozrieť pekne postupne.

Čo je najdôležitejšie pri stavbe domu? Áno, sú to pevné, stabilné, spoľahlivé základy. A preto aj my začneme našu tému od momentu budovania základov osobnosti človeka- od útleho detstva, lebo presne to je obdobie, kedy sa formujú základy sebavedomia, sebahodnoty, sebaobrazu, charakteristík významne dôležitých aj v športovom živote a kariére.

Dieťa sa rodí s istou genetickou výbavou. Tá rozhodne o tom, za ideálnych podmienok a bez negatívnych vonkajších vplyvov aké bude napríklad vysoké, akej farby bude mať oči, o temperamente a o množstve ďalších vlastností, schopností, charakteristík.

No druhou najdôležitejšou premennou, rozhodujúcou o tom „aké dieťa bude“ je prostredie, v ktorom vyrastá. Prvé roky života sú veľmi dôležité, dieťa je ako špongia a doslova všetko nasáva z okolia. Primárnym zdrojom učenia je napodobňovanie. Dieťa napodobňuje a kopíruje správanie najbližšieho okolia, preberá nekriticky názory. (Myslenie malého dieťaťa je nekritické, to znamená, že bez hodnotenia, bez zvažovania preberá všetky názory okolia, aj ohľadom svojej osoby a zvnútorňuje si ich- internalizuje). Tým sa tvorí jeho sebaobraz.

Kto sú teda obvykle ľudia z najbližšieho okolia, ktoré dieťa kopíruje a ktoré majú najväčší vplyv na to ako to s ním „pôjde“ ďalej? Áno, sú to rodičia.

Rodičia sú prví ľudia, ktorí nás formujú, až neskôr do tohto okruhu vstupujú aj ďalší ľudia ako napríklad učiteľ alebo tréner. Ako som spomínala, ukladajú základy našej osobnosti a to cez spätnú väzbu, ktorú od nich dostávame na svoju osobu.

Čo si myslíte, aký vplyv bude mať na dieťa, keď bude vyrastať v prijímajúcom prostredí, bude povzbudzované skúšať, pátrať, objavovať, byť odvážne, bude sa vnímať ako šikovné a úspešné, všetko samozrejme v primeranej miere resp. aj zo strany rodičov aby nešlo o nekritické vyzdvihovanie dieťaťa a jeho stavanie na piedestál. A to v porovnaní s opačným vplyvom a negatívnou spätnou väzbou, na dieťa je stále kričané, je mu hovorené, že je napríklad nešikovné, neschopné, nič nevie, nedokáže, aký vplyv to bude mať na jeho sebaobraz, sebavedomie, kreativitu, odvahu skúšať a tým pádom na úspešnosť v športe?

Rodič je teda prvá osoba na scéne na začiatku športového života a prvotný tvorca prostredia.

Poďme si zhrnúť a zdôrazniť aspoň pár odporúčaní, aký prístup k dieťaťu je vhodný, aby sme z neho vychovali primerane sebavedomého, kreatívneho, odvážneho človeka, ktorý dokáže zvládať prekážky, výzvy a naopak, čomu sa vyhnúť. ( opakovane dávam slovo primerane- je dobré mať cit pre zlatú strednú cestu, žiaden extrém nepovedie k želaným výsledkom- ani ponižovanie, zhadzovanie dieťaťa, urážanie, večný krik, negativizmus ale ani rozmaznávanie, vyzdvihovanie dieťaťa ponad druhých, budovanie neadekvátneho sebavedomia cez nekritické chválenie a oceňovanie úplne všetkého, čo dieťa spraví.

  1. Ísť príkladom- to čo chcem od dieťaťa aby robilo, robím aj ja, využívam učenie nápodobou a som pre dieťa vzorom želaného správania. Aký mám postoj k životu, aké názory prezentujem, optimistické, pesimistické, ako reagujem na výzvy a chyby, som úzkostlivý, plný obáv, ako reagujem na rôzne situácie a rôznych ľudí, ako sa k nim správam... .
  2. Budujem jeho odvahu a sebaistotu- tým, že ho nespochybňujem, nekritizujem, naopak nechám ho objavovať svet, skúšať, dávam mu adekvátnu spätnú väzbu.- reálnu ale zároveň konštruktívnu, aby to neostalo len pri bode A- čo sa stalo ale aby sa prešiel aj bod B- čo sa s tým dá robiť, ako to riešiť. Veľakrát majú rodičia prehnaný strach o svoje deti a tým deti zúzkostňujú. „Nechoď tam, spadneš, udrieš sa, zlomíš si ruku, je tam tma, bude tam strašidlo“ a veľa podobných viet. A potom neskôr prídu s témou, že ich dieťa sa bojí ísť samé do izby, nechce samé spať, je stále pri nich, bojí sa niečo skúsiť, v športe nie je odvážne, nejde do akcie, neskúša, bojí sa zranenia, príliš sa sleduje, neustále čaká na pokyny, neverí si. Rodičia, pracujte so svojimi strachmi, obavnými myšlienkami a úzkosťami a neprenášajte ich na deti.
  3. Rozvíjam jeho kreativitu- nediktujem všetko od a po z dieťaťu alebo mu nevnucujem len svoje názory a postupy, nechám ho, nech samé prichádza na riešenia, nech skúša a som trpezlivý.
  4. Budujem vnútornú motiváciu- pýtate sa, čo to vlastne mám budovať? Pokiaľ dostane dieťa za všetko odmenu, pokiaľ je motivované odmenou, ziskom, je podporovaná jeho vonkajšia motivácia, ktorá je kolísavá, závislá od podmienok, odmien a tým pádom je nestabilná. Pokiaľ však dokážem, aby dieťa niečo robilo pre tú samotnú činnosť, preto, že má z toho radosť, bude sa tomu potom venovať pretože chce, nie preto, že musí alebo že tým niečo získa v zmysle odmeny- peniaze, mobil, výlet alebo že sa nedajbože vyhne trestu. Podporujte pozitívny vzťah dieťaťa k športu cez radosť a pozitívne zážitky, nie cez krik a nútenie.
  5. Reakcia na chybu- ako zvyknete reagovať, keď sa vám niečo nepodarí? Beriete to ako osobné zlyhanie? Trápi vás to potom dlhú dobu? Riešite prečo sa to stalo, prečo práve vám a podobne? Uvedomte si, že robiť chyby je prirodzené. Chyby nerobí len ten, kto nerobí nič. Bez chýb by sme sa nikam neposúvali. Chyba je prirodzená súčasť učenia. Skúsili ste sa na chyby pozrieť ako na cestu k rastu? Využívate ich rozvojový potenciál? Spraviť chybu nie je zlyhanie, nevyhrať zápas nie je koniec sveta, treba to zobrať ako podnet do ďalšej práce, čo mi táto skúsenosť dala, čo som ňou zistil, ako inak mám robiť veci aby to nabudúce viedlo k želanému výsledku. A to je predpoklad rastu.
  6. Majte reálne očakávania a primerané požiadavky na svoje deti- rešpektuje jeho vek, vývinovú úroveň. Napríklad- čím je dieťa menšie, tým je jeho pozornosť krátkodobejšia a je potrebné činnosti striedať. Nie, nie je zlé, keď nevydrží sedieť hodinu a dávať pozor, proste to ešte nedokáže. Čím menšie dieťa, tým viac je jeho myslenie magické- nie neklame vám, takto nad svetom premýšľa, je egocentrické, prechádza obdobím vzdoru, nedokáže regulovať svoje prejavy, emócie- je spontánne, autentické. Neporovnávajte deti medzi sebou, každé je iné, originálne, porovnávajte ho samé so sebou a oceňujte jeho individuálne pokroky. Každé ma svoje tempo, ktoré sa v čase mení.
  7. A ešte posledná rada i keď by sa toho dalo ešte napísať veľa-keďže sa bavíme o výchove športovca- kým sú malé, nechajte ich hrať sa. Tréner malých detí, ktorý do tréningu zapája hru a zábavu je skvelý tréner, ktorý vie presne, čo robí. To čo je za tréning? Hrajú sa? Tak to na čo ho tu vozím? To platím za hranie sa? Hrať sa môže aj doma.... tak tieto vety som počula na tréningoch hádam pravidelne. Malé deti majú prirodzenú potrebu hrať sa. Cez hru sa učia, spoznávajú svet, pravidlá, rozvíjajú sa všestranne po motorickej stránke, pri hre sa budujú sociálne vzťahy, ale hlavne hra je pre deti emócia, pozitívna emócia. A keď chceme aby si deti vybudovali k športu vnútornú motiváciu a pozitívnu väzbu, potrebujeme aby deti zažívali radosť a pozitívne emócie. Deťom sa do pamäte ukladajú emočne nabité zážitky a pokiaľ tam budú prevládať pozitívne, sme na správnej ceste.

 

Výchova športovca je proces, cesta a keď sa vám podarí vybudovať pevné základy, pôjde po tej ceste ľahšie, s lepším zvládaním nástrah, ktoré ho na tej ceste stretnú.